Zaspal si pred dvoma hodinami. Dal si si ruku na oči, dych sa ti upokojil a spomalil. Sedela som vedľa teba, na zemi pri posteli. Takmer som sa nehýbala, aby som tvoj konečne pokojný spánok nenarušila. Pozorovala som ťa dlhé hodiny. Do pamäte mám vrytý každý obrys, každý tvoj pohyb. Lícne kosti, pery, viečka čo sa pohybovali, keď sa ti niečo snívalo. Obrys chrbta, keď si spal na boku, vykuknutá nôžka, keď si sa otočil. Hodiny svietiace na strope približovali ráno. Bola mi zima. Zima z vnútra, triaška sa nedala zastaviť. Aké ľahké by bolo ľahnúť si k tebe a nechať zohriať svoje premrznuté telo tvojím teplom, schúlená do tvojho objatia. Ľahké to spraviť a najťažšie na svete odolať tej predstave pohodlia. Nemohla som to spraviť ani tebe, ani nám. Hrať sa, že všetko je v poriadku, že sa ráno zobudíš na to, že ma objímaš… Že si to tak nechcel, lebo si dúfal, že som dávno odišla. Nadránom som začala zaspávať aj ja, ale strhla som sa vždy, keď si sa pohol. Rozvidnelo sa a so slnkom prišiel aj tvoj prebudený, spýtavý, smutný pohľad.