Žena znesie veľa. Na príklade mojich rodičov som si vždy, keď som sa uprostred noci zobudila na prudkú hádku a nadávky, povedala, že toto zažiť nechcem. Ustavičné ponižovanie, fyzické útoky, podceňovanie, psychický teror, alkohol, strach, kontrolovanie slov ktoré mohli zapríčiniť ďalšiu hádku, agresivita, zrýchlený tep, obhrýzené nechty a opakovanie si – čo zas dnes bude… O štyri roky mladšia sestra, ktorú som pred tým všetkým ako jej starší súrodenec chcela chrániť… A ktorá v konečnom dôsledku chránila mňa. Lepšie to všetko znášala. Aspoň som si to tak myslela.

Keď som mala asi desať rokov, naučila som sa robiť praženicu. Mamina bola na poobednej, otec v krčme. Robila som ju potom na večeru pre nás so sestrou často. Keď ju varím teraz, vždy si na to spomeniem. Z okna sme pozerávali, či sa už otec nevracia domov. Keď sme ho zbadali, tak sme si rýchlo ľahli do postele a robili sa, že spíme, hoci bolo iba sedem hodín večer. Nechceli sme, aby nám vykrikoval, akého máme dedka, akú máme mamu – objekt jeho zlosti sa vždy nejaký našiel. Podľa buchnutia dverí sme vedeli, v akej je nálade. Ak boli kroky pomalé, uťahané a vošiel do detskej izby pozrieť či spíme, bol kľud. Keď prišiel rýchlejšie a treskol dverami, vedeli sme, že noc bude zlá.
Raz som sa vrátila zo školy domov a našla uplakanú sestru. Prišla po vyučovaní domov, mohla mať sedem rokov, a našla otca ležať na dvore. Nehýbal sa. Strašne sa bála, že zomrel. Napriek všetkému, čo nám robil, sme ho ľúbili. A on len spal. Opitý na mol. O druhej poobede na dvore.

Často premýšľam nad peknými spomienkami z detstva. Je ich strašne málo. Spomínam si, mala som asi päť, ako mamina spravila vynikajúce parené buchty. Boli štyri hodiny, ocino sa vrátil autobusom z práce, zástavku sme mali hneď pri dome. Vybehla som vonku, tešila som sa naňho, vítala som ho. Mala som celé ústa zamazané od granka z buchiet. Zbil ma, prečo mu robím hanbu a behám po vonku taká špinavá a mame vynadal. Zas dôvod ísť do krčmy.

Vždy nám hovoril, že nič nedokážeme. Kto by nás kde chcel, už len na nás každý čaká. Možno práve preto sa snažíme asi o kus viac. Dokázať mu niečo. Dokázať samým sebe niečo. Už počas univerzity som začala pracovať a postupne profesne i kariérne rásť. Som úspešná, a predsa mám dosť často depresie. Pocit úzkosti, nemám sebadôveru, pripadám si zbytočná, hlúpa. Unavená zo všetkého. Apatická. Hlavne vtedy potrebujem, aby ma mal niekto rád. Aby ma chránil. Aby ma len tak objal, a povedal, že mu na mne záleží. Tak úprimne, tak naozaj.