Prečo? Úplne rovnakú otázku si kládlo asi tristo ľudí oblečených v čiernom, ktorí prišli, aby si uctili jeho pamiatku. V kostole sa rozliehal zvuk orgánu, smutné tóny, ťahavý spev. Pozerala som na nástenné maľby a vdychovala vôňu kadidla. Smútok a bezmocnosť sa odrážali v každom páre očí okolo mňa. Prečo zomrel? Prečo? Prečo si mladý, dvadsaťpäťročný chalan vybral takýto koniec? Nestala sa žiadna nehoda, úplne sám ukončil svoju cestu po tomto svete. Takto sa problémy neriešia… Naozaj ho nikto z nás nepoznal? Nik mu to nemohol, nevedel v poslednej chvíli vyhovoriť, nejako mu pomôcť? KTO je za toto všetko zodpovedný? Skurvená doba, ktorá nás núti podávať čo najväčšie výkony čo najskôr? Svet, v ktorom nemôžeme veriť nikomu? Ľudia ktorými sa obklopujeme a ktorí nám nevedia poradiť? Role, ktoré hráme? Veľa otázok, ktoré mu už nepomôžu. A odpoveď sa skrýva len v jeho hlave. Plakala som, veľmi som plakala. Slzy tiekli každému. Čo sa stalo, čo mu prebiehalo mysľou, keď písal list na rozlúčku? Mysleli sme, že to bol skrat. Potom sme si uvedomili, že dva dni bol smutný. U neho mimoriadne nezvyčajné. Nemohol mu nikto z nás podať ruku? Áno, výčitky, predstavy o tom, keby… Keby niekto čo len tušil… Plánoval to? Aký pocit má človek, keď sa pozerá z výšky ôsmich poschodí tam dole? Zbytočná smrť talentovaného, vtipného, priateľského a vždy optimistického chalana. Zimomriavky, slzy a hrča v hrdle. Všetko príliš neuveriteľné, neskutočné, na to, aby to bola pravda. Zhmotnila sa mi až na cintoríne, keď som do hrobu hodila kvet a kúsok hliny. A je po všetkom. Najhoršie na tom všetkom je to, že ho chápem. Len som nikdy nenabrala toľko odvahy čo on.